Odišiel si príliš skoro

Denne sa pozeráme v spravodajstve na katastrofy, či nešťastia druhých. Niektorí sa pozastavia, trochu zamyslia a pokračujú, iní si povedia: „Tragédia.“ a pokračujú, ale väčšina z nás je voči nešťastiu ostatných úplne imúnna. Všetko sa zmení, keď ten nešťastník je niekto, koho poznáme.

Predstavte si, že vidíte reportáž o autonehode. Dvaja zranení, jeden ťažko, ale tragická nehoda si vyžiadala dva ďalšie životy. Nič nové, stereotyp spravodajstva pokračuje, až kým…

...až kým si neuvedomíte, že ten mladý človek ležiaci na asfalte prikrytý igelitom nie je niekto, koho poznáte, niekto o kom ste schopní povedať že je vaším kamarátom, vlastne bol.

V nedeľu som si povzdychol, že ma čaká ťažký týždeň, netušil som, čo sa stane. V pondelok som sa zobudil a ako prvé som sa pozrel na telefón, že koľko je hodín. Vidím, že mi prišla esemeska. Pri čítaní sa ma zmocnil neopísateľný pocit. Asi taký, ako keď zistíte, že váš kamarát zomrel, keď zistíte, že tu niekto zrazu chýba.

Prečo si človek uvedomí, že mu niečo chýba, až keď to stratí? Prečo sme takí? Matúš tu bol a už nie je. Bol mladý, talentovaný, plný sily a očakávaní do budúcnosti, ale už nie je. Smutné, ale vy, čo ste ho nepoznali, si dnes sadnete pred televízor a zase odignorujete všetky nešťastia, veď čo vám iné zostáva, ani len na tento spot si už nikto nespomenie. Vážme si svojich blízkych a myslime na nich viac ako na seba, venujme sa im viac ako sebe, lebo raz bude neskoro.

Matúš, nikdy na teba nezabudneme!

Napíš prvý komentár k tomuto článku

your_ip_is_blacklisted_by sbl.spamhaus.org